Napísala som JA

28. srpna 2010 v 13:56 | niwinqa ♥ |  príbehy
ARTEMIS I. časť
NEKOPÍROVAŤ, KTO TO OKOPÍRUJE TAK MU VLASTNORUČNE USEKNEM HLAVU!! >(

Tento príbeh sa odohráva v meste Canberra v Austrálii. Je 21.storočie, moderný svet.
Je pokojný večer. Ticho. Tma. Ticho. Na terase rodinného domu sedí v slamenom kresle deduško, v rukách držiac akúsi knižku. Drobný chlapík s nádhernými belasými očami vstáva. Nikde nič. Nikde nikto. Znova len tma a ticho. Dvere sú otvorené. Do diania tohto nekončiaceho ticha a tmy sa pridáva mladé dievča. V rukách drží pohár s vodou. Pomaly kráča k deduškovi a ten si pohár vezme do pravej ruky. Jemný vánok jej vanie ponad dlhé hnedé vlasy a jej zelené oči hľadia do tých deduškových.
"Ďakujem Artemis" ozval sa deduško. "Nemáte zač deduško" odvetila Artemis a prisadla si k nemu.
Široké slamené kreslo udržalo obidvoch. Artemis s deduškom počúvali ticho okolia a jeho dary.
Dievča menom Artemis, ktoré bolo vnučkou tohto deduška, bolo mladé dievča, s dušou silného bojovníka.
Srdce odvážne a pritom skrývalo jemnú dušu. No v škole bola za čudáčku, najradšej obľubovala dejepis a často sa jej vysmievali kvôli jej menu. Prišlo im príliš zvláštne a starodávne. Artemis zomreli rodičia, keď bola veľmi malá. Ujal sa jej deduško, s ktorým začala žiť hneď po smrti rodičov. Vychoval z nej cieľavedomú bojovníčku, s heslom, buď vždy pripravená na všetko.
Obloha stmavla a z oblakov sa vyrútili prvé kvapôčky dažďa. Začína búrka.
"Artemis, stmieva sa, čoskoro príde búrka, a ja sa chcem uistiť, že si v poriadku!" zvolal prestrašene deduško.
"Deduško, ja vás nespoznávam, ste nejaký rozrušený, je vám niečo?"
"Dcérenka moja, musíš poznať pravdu, tvoja matka je nažive a oslobodíš ju len ty s tvojou silou, buď silná, odvážna a pripravená na všetko, ale najmä hľadaj svoju mamu"
"Deduško, ste v poriadku? Aká sila? Matka a nažive? A čo môj otec? Prečo ste mi to nepovedali skôr?! "Vedel som, že na toto nie si pripravená, ale pravdu vedieť musíš. Otec je mŕtvy, ale matka nie. Otec bol zavraždený, ale matka stále žije!"
"Takže vy ste ma počas celých 14 rokoch klamali o mojich rodičoch, že zomreli pri dopravnej havárii?!"
"Artemis, chcel som ťa ochrániť, pochop ma, nemal som na výber, mám ťa rád Artemis a navždy ťa budem mať rád Artemis, navždy, ale teraz už musíš pokračovať sama a dokončiť našu púť.
Artemis, celá prestrašená, stála ako prikovaná k zemi. Nezmohla sa ani na jediné slovo, hoci napadlo ju hneď niekoľko.
"Artemis, zbohom! Uvidíme sa v svetle"
"Nie! Deduško! Vy nesmiete zomrieť!"
"Nezomieram, iba odchádzam do svetla, ak oslobodíš matku, stretneme sa všetci tam, ale ja musím ísť, nadišiel môj čas Artemis, môj čas"... a posledné slová deduška, Artemis dlho zneli v ušiach.
Zrazu deduško zmizol v tme. Ako tam sedel tak odtiaľ aj zmizol. Artemis myslela že umrie od žiaľu, smútku, tejto situácie, od daných okolností a nevedela čo zo sebou.
Spočiatku tam stála ako soľný stĺp, ale potom sa pohla a neskôr si ľahla do slameného kresla, kde začala plakať. Onedlho zdvihla tvár a pozrela sa na oblohu. Niečo jej vravelo, aby začala načúvať oceánu hviezd. V diaľke zazrela skupinu hviezd, ktorá jej neskutočne pripomínala podobizeň matky, avšak ktorú nikdy nevidela a nepoznala. Artemis vedela, že je to znamenie, pretože teraz pochopila, že ju deduško pasívne pripravoval na tento deň. Vstala, zhlboka sa nadýchla a pomalým, ale istým krokom sa vydala na cestu...na cestu za hviezdami, na cestu za matkou.....

DONT COPY!!!!!!!!!!!!!!!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mileyinka Mileyinka | Web | 28. srpna 2010 v 14:12 | Reagovat

Děkuji za pochvalu :)

2 Kiara Kiara | Web | 28. srpna 2010 v 14:15 | Reagovat

Teda dievča máš talent...A Artemis?? :D  ďakujem za pochvalu :D

3 Anylor-ak Anylor-ak | Web | 28. srpna 2010 v 17:33 | Reagovat

To je tak pěkný... :-) Šikulka :D

4 Artemis Artemis | E-mail | Web | 28. srpna 2010 v 22:43 | Reagovat

pekny blog,dess(mam Taylor rad ako herecku),ale tato poviedka je naj!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.